Bard trnavského divadla Vladimír Jedľovský zasvätil okrem herectva svoj život aj umeleckému prednesu. Získal mnohé ocenenia a v rámci 62. ročníka festivalu Poděbradské dni poézie dostal výnimočné ocenenie Krištáľovej ruže.
Tento rok ho spolu s ním získali aj významný český divadelný, televízny a filmový herec Ivan Trojan a Valérie Zawadská, známa najmä ako dabingová herečka. Srdečne blahoželáme.
Prinášame vám rozhovor s pánom Jedľovským, ktorý bol uverejnený vo festivalových novinách 62. ročníka Poděbradských dní poézie. Autorom fotografie z inscenácie Melanchólia vzdoru je Robert Tappert. V hlavnej úlohe môžu diváci vidieť pána Jedľovského spolu s Michalom Jánošom.
Vladimír Jedľovský: Poézia je nesmrteľná, o tú sa nemusíme báť
Boli ste niekedy v minulosti na Poděbradských dňoch poézie?
Na súťažnom festivale v prednese poézie a prózy ešte pod názvom Neumannovy Poděbrady som sa zúčastnil dvakrát. Prvý raz ako študent Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Vtedy sa robil výber medzi študentmi tretieho a štvrtého ročníka herectva, akési školské kolo, a v porote bol režisér Vlado Rusko, profesor Viliam Záborský, prípadne ďalší pedagógovia umeleckého prednesu. Tí vybrali troch až štyroch najlepších. Do Poděbrad sme šli radi. Bol to pekný výlet spojený s prezentáciou vlastných recitačných schopností, nadobúdaním skúseností a v neposlednom rade nadväzovaním kontaktov s kolegami z celej Československej republiky. Po druhý raz som v Poděbradoch súťažil už ako profesionálny herec niekedy v 70. rokoch minulého storočia. Bol som aj ocenený, ale už si nepamätám podrobnosti. Zostal len príjemný pocit z pekného kúpeľného mestečka a zo stretnutí s rovesníkmi.
Prezradíte nám svoju reakciu na správu, že tento rok dostanete Krištáľovú ružu?
Keďže som sa o dianí na festivale v Poděbradoch dozvedel len okrajovo od kolegov, bol som veľmi prekvapený a musím povedať, že príjemne.
Čo pre vás znamená zaradiť sa medzi laureátov, akými sú Mikuláš Huba, Ladislav Chudík, Viliam Záborský alebo Božidara Turzonovová?
Je pre mňa poctou, že som bol zaradený do dlhého zoznamu skvelých českých i slovenských hercov – recitátorov, do ktorého som teraz po rokoch nahliadol. Som rád, že ste spomenuli mojich dvoch pedagógov, Viliama Záborského a Mikuláša Hubu, ktorí ma viedli k láske a úcte k hovorenému slovu a odovzdali bohatstvo svojich skúseností.
Existuje verš alebo časť monológov, čo máte obzvlášť rád?
Nad tým ani nemusím dlho rozmýšľať. V poézii Miroslava Válka ich nájdete dosť: Rád by som bol faraónom s achátovým okom. Rád by som si ponechal svoj náskok, svoj odstup od vecí. Je predsa len príliš zložitá tá hra a nikdy nevieš, či si ten, čo hľadá, alebo hľadaný.
Písali ste niekedy básne?
Áno, sám pre seba. Ako mnohí mladí ľudia. Hlavne večer, keď prichádza sentiment a s ním často inšpirácia, ale najneskôr na druhý deň som ten výtvor roztrhal.
Na konci slávnostného večera zasadíte svoju ružu do zámockého rozária – už ste niekedy „kráľovnú kvetov“ sadili?
Nie raz. Na chalupe mám veľa takých kráľovien. Sú krásne, voňavé, a hoci neviem ich mená, sú moje a často sa dlho kochám pohľadom na ne.
Čo by ste popriali Poděbradským dňom poézie?
Šesťdesiatdva rokov je krásny vek, a ak sa spája s festivalom prednesu poézie a prózy, tak je skoro neuveriteľný. Teší ma, že naň stále pozývate aj umelcov zo Slovenska. Poézia je nesmrteľná, o tú sa nemusíme báť. Poděbradským dňom poézie želám ešte veľa úspešných ročníkov, neustály záujem mladých umelcov o účasť na festivale a veľa záujemcov aj z radov tých, ktorí poéziu či prózu radi počúvajú.
