Umenie padať

(Múza Teatro)

Predstavenia

KADU – Kabinet audiovizuálnych divadelných umení, o.z. a OZ MÚZA TEATRO uvádzajú tragikomédiu významnej švédskej autorky Sary Stridsbergovej Umenie padať.

Hra rozpráva životný príbeh matky a dcéry - „Veľkej Edie“ a „Malej Edie“ Bealových, tety a sesternice Jacqueline Kennedyovej. Dcéra Edie mala pred sebou sľubnú kariéru modelky, po prvom neúspechu nenájde silu začať znovu, ale podľahne volaniu matky a vráti sa k nej do víkendového domu v East Hampton na pobreží Atlantiku. Osamelé a izolované žijú v starom letnom sídle s osemnástimi miestnosťami, ktoré roky chátra, zdrojom príjmu je iba minimálne mesačné „odškodné“ od manžela Veľkej Eddie, ktorý ich pred rokmi opustil a založil si novú rodinu. Po dome sa preháňajú mývaly a mačky, cez rozbité okná prelietajú morské vtáky, už ich nikto nenavštevuje, len postavy z ich minulosti prichádzajú a odchádzajú ako sny. Stridsbergová rozkýva podivný vzťah matky a dcéry, ktoré vegetujú uprostred postupujúcej skazy v jedinej obývateľnej izbe a utápajú sa v do ružova vymaľovaných spomienkach. Hrdinky si uvedomujú svoj stav a z toho plynúci hnev obracajú proti sebe i celému svetu v dialógoch plných čierneho humoru a irónie.

Po predstavení budú s divákmi o týchto témach diskutovať účinkujúci pod odborným moderovaním psychológa. 

Hra je inšpirovaná úspešným dokumentom Grey Gardens (Šedé záhrady, 1975) a oceňovaným rovnomenným celovečerným filmom z produkcie HBO (2009) v hlavnej úlohe s Drew Barrymore a Jessicou Lange.

Inscenácia reflektuje nový spoločenský jav, ktorým je zhoršujúce sa duševné zdravie spoločnosti - psychické problémy, depresie, častokrát končiace samovraždami.

Toto je spôsobené nielen postpandemickou situáciou a nútenou izoláciou z toho vyplývajúcou, ale aj dopadom vojny na Ukrajine na zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu, infláciu.... javy, ktoré sú ohrozením doterajšieho spôsobu života,.

Ďalším dopadom na psychiku predovšetkým mladých ľudí je vývoj spoločnosti, kedy pokračujúca civilizácia stále viac vyžaduje intelektualizáciu a digitalizáciu človeka, čo často vedie k atrofii citov a emocionality.

Dochádza k masovej identifikácii človeka s mýtom racionality, účelovosti a súťaživosti. Namiesto osobnej skúsenosti sa často priamou skutočnosťou moderného človeka stávajú sprostredkované, virtuálne informácie.

Citovo vyhasnutý človek potrebuje čím ďalej intenzívnejšie podnety, aby sa uňho prejavil nejaký cit. 

Reprízy inscenácie podporia Nadácia SPP.