Umenie padať

(Múza Teatro)

KADU – Kabinet audiovizuálnych divadelných umení, o. z., a OZ MÚZA TEATRO uvádzajú tragikomédiu významnej švédskej autorky Sary Stridsbergovej Umenie padať.

Hra rozpráva životný príbeh matky a dcéry – „Veľkej Edie“ a „Malej Edie“ Bealových, tety a sesternice Jacqueline Kennedyovej. Dcéra Edie mala pred sebou sľubnú kariéru modelky, po prvom neúspechu nenájde silu začať znovu, ale podľahne volaniu matky a vráti sa k nej do víkendového domu v East Hampton na pobreží Atlantiku. Osamelé a izolované žijú v starom letnom sídle s osemnástimi miestnosťami, ktoré roky chátra, zdrojom príjmu je iba minimálne mesačné „odškodné“ od manžela Veľkej Edie, ktorý ich pred rokmi opustil a založil si novú rodinu. Po dome sa preháňajú medvedíky čistotné a mačky, cez rozbité okná prelietajú morské vtáky, už ich nikto nenavštevuje, len postavy z ich minulosti prichádzajú a odchádzajú ako sny. Stridsbergová rozkrýva podivný vzťah matky a dcéry, ktoré vegetujú uprostred postupujúcej skazy v jedinej obývateľnej izbe a utápajú sa v do ružova vymaľovaných spomienkach. Hrdinky si uvedomujú svoj stav a z toho plynúci hnev obracajú proti sebe i celému svetu v dialógoch plných čierneho humoru a irónie.

Hra je inšpirovaná úspešným dokumentom Grey Gardens (Šedé záhrady, 1975) a oceňovaným rovnomenným celovečerným filmom z produkcie HBO (2009) v hlavnej úlohe s Drew Barrymore a Jessicou Lange.

Inscenácia reflektuje nový spoločenský jav, ktorým je zhoršujúce sa duševné zdravie spoločnosti – psychické problémy, depresie často končiace samovraždami. Po predstavení budú s divákmi o týchto témach diskutovať účinkujúci pod odborným moderovaním psychológa.

Toto je spôsobené nielen postpandemickou situáciou a nútenou izoláciou z toho vyplývajúcou, ale aj vplyvom vojny na Ukrajine na zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu, infláciu... javy, ktoré sú ohrozením doterajšieho spôsobu života.

Ďalším dosahom na psychiku predovšetkým mladých ľudí je vývoj spoločnosti, keď pokračujúca civilizácia stále viac vyžaduje intelektualizáciu a digitalizáciu človeka, čo často vedie k atrofii citov a emocionality.

Dochádza k masovej identifikácii človeka s mýtom racionality, účelovosti a súťaživosti. Namiesto osobnej skúsenosti sa priamou skutočnosťou moderného človeka často stávajú sprostredkované, virtuálne informácie.

Citovo vyhasnutý človek potrebuje čím ďalej intenzívnejšie podnety, aby sa uňho prejavil nejaký cit. 

Reprízy inscenácie podporila Nadácia SPP.